Your future is created by what you do today...

Autor: Gabriela Izakovičová | 14.10.2013 o 19:28 | Karma článku: 8,07 | Prečítané:  570x

Sediac v jednej z tuctových, Bratislavských električiek bezmyšlienkovite prehadzujem stránky módneho časopisu a do uší mi „hučia" otravné reklamy typu „Sto tabletov týždenne, sto tabletov týždenne, rozdávame rozdávame..."

 

So zvýšeným adrenalínom v krvi som urýchlene vytrhla slúchadlá z mobilu, čo mi však veľmi nepomohlo pretože som bola priam donútená počúvať dovolím si odhadnúť tak sedemdesiat päť ročnú vitálnu seniorku, ktorej ťažký parfum miešaný so zvyškovým nikotínom a inými prímesami rozhodne nelahodil mojim čuchovým bunkám, a ktorá so svojím synátorom viedla vážnu a predovšetkým hlasnú konverzáciu ktorú by odborníci na Slovenský jazyk a literatúru mohli bez výčitiek pomenovať pojmom monológ na tému zlacneného fixačného krému, prasknutej zubnej náhrade a nevhodne oblečených citujem „žienkach" pri Slovnafte. Neustále listujúc v časopise, som konečne narazila na zaujímavú poviedku vďaka ktorej sa mi podarilo tak trochu ignorovať už spomínanú kázeň  čipernej dôchodkyne. Bola som asi v polovici, ponorená do deja, už sa dokonca aj moje čuchové bunky aklimatizovali. Vtom si ku mne prisadol Filip. Na spresnenie, Filip je kamarát, s ktorým sa každé ráno vídam na stanici a ktorý mi vie zlepšiť zlú náladu nejakou tou vtipnou historkou napríklad o jeho večne mladej učiteľke Zorke. „Čááu, čo ty tu..?" Neskrývala som nadšenie z jeho prítomnosti keďže sme sa od začiatku prázdnin nevideli. „Boli sme oslavovať. Peťo mal 18-ku. Prespal som u neho a teraz idem domov." Cieľ sme mali teda spoločný. Prechádzajúc rozhorúčeným centrom mesta som z okna električky zahliadla informačnú elektronickú tabuľu ktorá ukazovala niečo cez 36° Celzia a z toho som sa dopracovala k záveru, že v električke je tak o 8645465° viac. Zviazala som si vlasy do gumičky, pretože neboli práve v najlepšom stave, čo dávam za vinu predovšetkým teplu a v neposlednom rade aj zle umytému kondicionéru. S Filipom sme sa veľmi dobre bavili, snažili sme sa vyrozprávať si všetko, čo sme zameškali absenciou spoločného cestovania. „ Zajtra musím ísť na doučko z angliny, naši ma prihlásili, ale mňa aj tak tá škola vôbec neberie, to radšej budem sedieť pred „kompom." Poznamenal. Na chvíľu sme sa obaja odmlčali. Keď sme prišli na konečnú, rozlúčili sme sa so slovami: „Voláme, píšeme." O pár dní som sa stretla s Filipovou spolužiačkou a zároveň mojou najlepšou kamarátkou Nikou. Ako vždy sme sa super bavili a nejakým spôsobom sme sa dostali k témam ako: Vzdelanie, vysoká škola, známky, vedomosti. Nika sa na mňa ustarostene pozrela, a priznala sa mi, že aj keď je maturita predo dvermi, ona nevie takmer nič, dokonca nevie z čoho by chcela maturovať a to už ani nehovorím o tom ako biedne (podľa jej slov) je na tom s angličtinou. Táto časť konverzácie mi nasadila červíka do hlavy, čo ma samú dosť zarazilo. Položila som si jednoduchú otázku: „Prečo dnešní mladí presedia pred počítačom alebo iným elektronickým spoločníkom toľko času, a prečo ho tak veľmi uprednostňujú pred vzdelávaním?" Samozrejme nechcem tým povedať aby trávili 95% času pred knihami, to rozhodne nie. Chcem tým len naznačiť, že človek ktorý má krátko pred maturitou by mal mať aké také vedomosti. Uveďme si ako ďalší príklad rodinného známeho Michala. Nie je to tak dávno čo vychodil „lekárinu." Keď som sa s ním naposledy stretla, pripomínal jedno veľké klbko nervov. Pracuje v pozícií pomocného doktora v nejakej krachujúcej ordinácií za pár „šupov" a nepretržite sa sťažuje na „ukecaného" kolegu. Lenže to nie je Michal ktorého som poznala pred tým. Bol sebavedomý a cieľavedomý. Chcel sa stať kvalifikovaným prvotriednym chirurgom a odísť do zahraničia. Lenže to sa nestalo, pretože začal školu priveľmi flákať, spromoval z odretými ušami a ďalšia kvalifikácia o ktorej v minulosti s prehnaným nadšením básnil, sa nenápadne vpísala do zoznamu nesplnených snov. Keď som sa ho spýtala prečo svoj „veľký sen" hodil za hlavu, odpovedal niečo v zmysle: veľa nudného učiva, náročné skúšky čím sa nechtiac priznal že sa mu vlastne nechcelo. Neskôr mi to sám aj povedal: „Keby som vtedy toľko neblbol mohol som mať úplne iný život a nemusel by som každé ráno chodiť do práce s nechuťou. Mohol som robiť to čo som vždy chcel, a to čo by ma s najväčšou pravdepodobnosťou napĺňalo, ale už je dosť neskoro." Vtom som si uvedomila že takto dopadne nezanedbateľné percento mladých snívajúcich o svojej idylke ako „vypadnú" zo Slovenska za lepšou prácou, ako zarábať „tuke lóve" a ako dobiť svet. Dnešní mladí si jednoducho stále nahovárajú aký dokonalý bude ich život namiesto toho aby začali na sebe „makať" a aby sa z obyčajnej predstavy stala skutočnosť. „Veď všetko sa dá len...." Opäť sa zamýšľam nad tým, prečo ľudia zvyčajne splynú s davom, prečo im stačí dosahovať len priemerné výsledky. Možno im chýba odhodlanie, sebadôvera alebo motivácia splniť si svoj sen. Najsmutnejšie je však to že drvivá väčšina sa ohradzuje otrepanou frázou „Nechce sa mi!" alebo si nahovárajú „Od zajtra budem..." To si však neuvedomujú  alebo skôr nechcú uvedomiť že presedený čas pred telkou a počítačom sa kráti, ako aj ich možnosť splniť si svoje sny a nádej na povedzme to básnicky „lepší život."

 

Jeden múdry človek raz povedal jednu múdru vetu, ktorá by mala byť inšpiráciou pre každého:

"Your future is created by what you do today, not tomorrow."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?